|
KOĽKO TOHO UNESIE DIEŤA?
Z rozprávania jednej pani učiteľky z materskej školy:
„Sonička v poslednej dobe kopala do všetkého, do čoho sa dalo. Strihala výkresy, ktoré nakreslili kamarátky, smelo liala čaj na koberec, hľadiac na mňa, čo z toho vyvodím. Jedného dňa však prišla so širokým úsmevom a s čokoládou v ruke. Usilovne ju otvorila, rozdelila na mnohé dieliky a porozdávala všetkým. Vraj „na oslavu“. Lebo, ako mi potom dôverne prezradila, „u nich doma už bude konečne ticho. Ocko si včera zbalil veci a odsťahoval sa. Už po nich nebude nikto kričať. Budú bývať len s maminou a sestrou. Samé baby. Už im bude dobre.“ Hovorila to presvedčivo.
Prišiel čas odpočinku. Sonička v ten deň zaspala hneď. Len zrazu sa z jej postieľky ozval plač: „Ocko, prosím, neodchádzaj! Ocko, veď ty vieš, že ťa potrebujem, že ťa ľúbim!“ Tí, ktorí nespali, sa posadili a ukázali na Soninu postieľku. Neprebudila sa. Ja som podišla k nej a pohladila som ju. Soňa mi v spánku stisla ruku a držala sa jej ako kliešť.
Pýtala som sa: „Koľko toho unesie dieťa? Koľko z toho nákladu, ktorý sme na ne naložili my, dospelí...? Hoci sa snažíme, nepoznáme svet detí. Je bohatý, krásny a zároveň tak jednoduchý, že ho našou komplikovanosťou nemôžme pochopiť.“
Dávid zašepkal: „Od nich odišiel ocko?“ „Áno, lebo po všetkých kričal,“ pridala sa Natálka. „To preto bola Soňa taká zlá...“ Matej sa postavil na jej obranu: „Neviem ako by si sa správal ty, keby tebe odišiel ocko. Mne by bolo veľmi smutno...“ Deti sa po tichej diskusii dohodli, že Soňa bude ich kamarátkou a ak bude treba, vezmú ju k sebe domov, aby jej nebolo smutno za ockom.
Poobede Soňa nakreslila domček a povedala: „Od nás ocko odišiel. V mojom domčeku býva mamina, sestra a ja. Ale keď sa polepším, určite sa vráti...“
Objala som ju. Iste príde čas, keď sa porozprávame o tom, že ocko neodchádza kvôli neposlušnosti detí...“
(zdroj: blog Marcely Bagínovej) |
